Chcem sa zbaviť/nechcem vyhodiť – DARUJEM nábytok

Chcem sa zbaviť/nechcem vyhodiť – DARUJEM nábytok

„Chcete gauč? Chceme sa zbaviť, ľúto nám je vyhodiť. A vy aspoň na fotku využijete…“

„Vyhadzujem chladničku. Chcete?“

„Ideme prerábať, nevieme čo so starým nábytkom . Prídete si preň?“

„Na povale nám trčia zaprášené stoličky. Aasi sa ešte dajú použiť. Teraz nám len zavadzajú…“

Aj takto nás oslovujú ľudia, lebo vedia, že my nábytok radi na fotky. 😀 A my by sme najradšej všetko zobrali, opravili, posunuli ďalej/využili. Zatiaľ ale nemáme miesto kde by sme mohli brúsiť, lakovať, opravovať, ani vlastný dom, kde by sme veci ďalej využili. Zistili sme však, že väčšina vecí je použiteľná aj bez opravy a môže ísť rovno k niekomu, kto sa z nej poteší, poprípade si opraví sám. 🙂

Vždy nám stisne srdce keď vidíme kus nábytku pri koši.  Veď to je taká škoda.

Zapojte sa do tohto projektu s nami a pridajte sa do skupiny na facebooku na darovanie nábytku, ktoré sú rozdelené podľa krajov. (Kľudne aj do všetkých, rozdelené sú len preto, aby Košičana zbytočne nelákal gauč z Bratislavy 🙂

Linky na facebook skupiny:

Košický kraj     Trnavský kraj     Bratislavský kraj     Nitriansky kraj     Trenčiansky kraj      Prešovský kraj      Žilinský kraj     Banskobystrický kraj

Určite vám na garáži, povale, v pivnici trčí niečo, čo odkladáte dlhé roky len preto, lebo je to škoda vyhodiť. Je načase darovať nábytku nový život. 🙂 Je to vlastne taká krásna forma recyklácie. 🙂 A ešte aj niekomu, kto to potrebuje pomôžete…

Pravidlá

  1. Stačí vec odfotiť, napísať rozmery a mesto, kde sa vec nachádza. Určite sa nájde niekto, kto si po ňu príde. 🙂
  2. Ak Vám do oka padlo niečo v ponuke, neváhajte človeku napísať. Jediná podmienka je, že si pre vec musíte prísť. 🙂

 

Odkiaľ sme mali peniaze na mesiac cestovania a koľko presne sme minuli

V Martine na prezentácií nám položili super otázku. Že koľko eur sme za celú cestu minuli na jedlo. A my sme zistili, že poriadny rozpočet sme nikdy neurobili… a reku, že by bolo dobre vedieť koľko nás vyšiel ten mesiac bývania v dodávke, nafta na 5000km, diaľnice a tak celkovo. 🙂

Všetky bločky a doklady o platení sme  stále mali  odložené v šuflíku a tak hybaj, začalo sa počítať. 😀

Na štartovači (https://www.startovac.cz/projekty/home-with-you/) sa nám podarilo na cestu vyzbierať neuveriteľných 1085 eur, z čoho si samozrejme stránka strhla províziu, ale aj tak nám na účet prišlo 966 eur čo bolo pre nás neskutočne veľa, za čo sme všetkým čo prispeli nesmierne vďační. 🙂 Z toho sa ešte platilo poštovné, výroba nálepiek, tlač pohľadníc,…proste darčeky za príspevky na cestu.

Takže dajme tomu že 850 eur sú peniaze, ktoré sme mali. Že na čo sme ich minuli?

Spravili sme super tabuľku rozdelenú na krajiny aj položky ako jedlo, nafta, diaľnice, parkovanie, … 

Cestovali sme presne mesiac, ani o deň viac, prešli sme 5000 km , 8 krajín, z toho na 13 miestach vznikla aj fotka.

Jedlo

Ako je v tabuľke vidno, na jedlo sme teda minuli 370 eur… v Maďarsku ani Slovinsku sme jedlo nekupovali, pretože sme varili zo zásob z domu. Áno, mali sme plynový varič a nakúpené cestoviny, tuniaky, konzervy, dokonca sušenú zemiakovú kašu. 😀 V reštike sme boli za celú cestu raz. 😀 Na pizzu v Taliansku. Zato taký mekáč sme navštevovali často kvôli elektrike a internetu. Nieže by sme tam jedli. Väčšinou sme si dali kávu alebo zmrzlinu napoly. Raz aj happymeal, lebo už nám bolo trápne sedieť pri jednom kelímku dve hodiny-písali sme blog a elektrinu s internetom sme potrebovali ako soľ. 😀

Nafta

467 eur. Tankovali sme najviac vo Francúzsku, pretože ich samoobslužné pumpy mali dobré ceny a zároveň, keď sa pozriete na mapu našej cesty, Francúzsko bol najdlhší úsek našej cesty. 🙂

Ďiaľnice

Tu sa môže stať že nemáme všetky započítané, pretože nie vždy nám automatická kasička dala doklad. 🙂 Ako správny Slováci sme sa v Taliansku aj Francúzsku snažili diaľniciam vyhýbať. Keďže sa tam platí často a veľa na rôznych úsekoch cesty. Veľakrát sme to ale nevydržali a na diaľnicu predsa len vybehli, keďže sú to krajiny kruháčov a kľukatých ciest, nebolo to dobré ani pre spotrebu, ani pre naše nervy 😀 Zhruba nám diaľnice vyšlli na 113 eur. Ozaj a niektoré diaľnice našu dodávku rátali ako minibus čiže od nás chceli ešte viac peňazí 🙁

Parkovanie

Po tejto ceste sme majstri v hľadaní parkovania zadarmo. Čoskoro pribudne blog o tom, kde všade sa dá dobre zaparkovať a prespať bez poplatku. 🙂

Najväčšiu položku tvorilo hodinové parkovanie v podzemnej garáži v Paríži, kde sme si zle prečítali cenník a nám započítali celodennú taxu.  Škoda tých 16 eur no.

Kemping

Za celý mesiac sme za „ubytko“ zaplatili len raz. Bol to kemp v Paríži a bolo to tesne po tom ako nám vykradli auto. Báli sme sa, tak sme si povedali, že 40 eur za jednu noc pre oboch obetujeme. Dostali sme veľké parkovacie miesto s kohútikom s pitnou vodou a my sme si užívali luxus záchodov a teplej sprchy. 😀 Tak či tak sme spali v našej dodávke, akurát bez stresu.:)

Jediná noc v kempe

Zábava 

Položka zábava je pre informáciu. Tie veci sme samozrejme platili zo svojho. Bola to opera vo Verone(45eur pre oboch), pretože sme veľmi chceli vidieť arénu zvnútra, vstup do Autostadt vo Wolfsburgu(27eur) a vtup do tropikária v Budapešti (16 eur). Na Eiffelovku ani do múzeí sme nešli. Proste sme nemali toľko času. 🙂

Zhrnutie

Takže suma sumárum, cesta fotoprojektu nás vyšla 1200 eur, z toho 850 išlo zo štartovača a 350 z našich.  Ak by ste sa teda rozhodli spraviť taký okruh dodávkou, spať v aute a variť na variči vyšlo by vás to 600 na osobu na mesiac so všetkým. 🙂

Keby nám v Marseille nevykradli auto a nezmizol nám notebook, mobil aj foťák, tak by sme k nákladom nemuseli pripočítať 1400 eur škodu.  Takto sme síce v rozpočtovom mínuse viac, ale neľutujeme ani sekundu. 🙂

 

Slávnostná večera na Karlovom moste :)

Posledný blog, posledná zastávka na fotenie, skorodomov. Proste Čechy. Zrazu už aj Tesco malo tú ovsenú kašu, ktorú sme celú cestu nevedeli nikde kúpiť a ľutovali, že sme jej nenakúpili na Slovensku viac. Taká tá, čo ju stačí zaliať vriacou vodou a vy máte za 2 minúty plné bruchá na celé doobedie bez námahy. Nabudúce celý kartón. 😀

Praha bola jasná. Vedeli sme, že Karlov most je to pravé miesto na rozlúčkovú slávnostnú večeru. Dokonca aj skladací stôl sme už mali v aute. Od Berlínskeho koša. ?

Zháňali sme ale dve stoličky, obrus, taniere, a poháre. Nie veľa, ale napriek tomu sme sa nevedeli nikomu dovolať, alebo boli mimo Prahu. Bol to zaujímavý pocit volať konkrétnym ľuďom a nie len naslepo písať správy na couchsurfingu. ? Nakoniec nás zachránila moja mama a jej kolegyňa na návšteve u dcéry v Prahe. (ďakujeme! ?) Mali všetko čo sme potrebovali, aj kúsok narodeninovej torty ako bonus. 😀 To ti bolo radosti. ?

Plán bol nasledovný:

1. Zobrať všetky veci večer do auta, aby sme ich nebudili v noci a zotrvať na návšteve, kým nabijeme foťák. 😀

2. Ísť spať na pár hodín do auta k veciam. (už sme mali aj systém ako sa pomestiť a popravde po mesiaci slabej stravy sme aj pochudli, tak sme boli spratnejší 😀 )

3. O pol 4 ráno vyraziť do centra Prahy. Síce bola sobota ráno a v piatok v noci to žilo, Karlov most bol o 4 ráno predsa len prázdnejší a pravdepodobnosť, že sa nám podarí fotka bez ľudí bola vyššia.

4. Zastaviť v blízkosti mosta, najlepšie zasa na nejakom zákaze a nájsť niekoho skorotriezveho aby nás odfotil.

5. Presunúť sa naspäť na sídlisko a ešte pospať do deviatej a až potom vrátiť veci.

Všetko sa podarilo. Budenie bolo síce ťažké , ale o 4 sme už stáli na chodníku dva kroky od mosta. Na výstražných. Ako inak… a v nádeji, že nám nikto neogrcká auto. Rýchlo vynosili veci na most a začali rozkladať. Kým Bogy ukecával skorotriezve dievča na fotenie a ukazoval odkiaľ ako má fotiť, mňa a stôl obkľúčila skupinka opitých Rusov. Ťažko povedať čo chceli, ale úprimne o 4 ráno a v daždi mi nebolo moc do reči. Vyzeralo, že hádam idú večerať s nami, už aj fľaše nám poukladali na obrus. V tom ma bezradnú vyslobodil Bogy. Zakričal čo po rusky vedel:

” ZDRASTVUJTE! “

A už aj boli všetci kamoši a zrazu chceli, aby sme pili s nimi … ?

Nakoniec sa nám podarilo zbaviť sa ich aj vodky a pustili sme sa do fotenia.

Jedna z cien na štartovači bola aj cestovka pre plyšáka a zakomponovanie ho do fotky. Tak sme ho položili na stôl a večeral s nami.

Nevieme prečo, ale keď sme všetko pobalili, spratali do auta a išli preparkovať, na moste sa zjavili policajti a strážili ho. Možno to bolo kvôli neznámej dodávke zaparkovanej 20 minút pri moste (keďže v tom období robili dodávky všade len zlobu), alebo čudákom čo sa fotili v strede mosta. ?

Pár krát za fotenie sa nás ľudia pýtali či sú to svadobné fotky… ?no .

“Bogy späťák! “

Zakričala Barbora o ôsmej ráno na parkovisku keď videla, že veľký domiešavač ide hlava nehlava, späťák nespäťák. A Bogy sa v živote tak rýchlo nezobudil…:D behom pol sekundy preskočil na predné sedadlá, otvoril okno a späťák, ktorý dovtedy tvrdil, že nie je sklápací sklopil rýchlosťou svetla. 😀

Dva spánky za jednu noc, bolo to ako keby prešli dva dni.. 😀 veci sme vrátili a vybrali sa na cestu na Slovensko. Aj keď toto bola naša posledná zastávka v zahraničí, schválne nevravím domov, pretože doma sme boli vlastne celý mesiac.

Otestovali sme, že okrem wc nám asi naozaj nič skutočne nechýbalo. Tých doslova pár metrov štvorcových bolo na konci rovnako, ak nie ešte viac, útulných ako na začiatku.

Pretože nezáleží kde, ale ským.

Ako sme drez v Drážďanoch ulovili

Dresden, po slovensky Drážďany je nemecké mesto v ktorom sme zastavili úplne náhodne. Bez plánu. Proste sme už zaspávali za volantom a parkovanie v centre mesta bolo od 7 večera zadarmo.

Vonku tak svietil mesiac, až sme usúdili, že ísť ihneď spať by bol hriech. Vybrali sme sa na krátku labzovačku po centre a okamžite zhliadli, že mesto to je dostatočne čarovné na fotku. Na druhý deň sme našli zadarmo pakovanie pri Lidli. Inak vedeli ste, že nemecký Lidl je ešte lacnejší ako ten náš? Mini lesík pri parkovaní bol zdrojom nesmiernej radosti pre častejšie cikajúcu polovičku. 😀

Ale späť ku fotke. Pri cintoríne sme znenazdajky zahliadli kuchynský drez.Parádny, ako nový, akurát že vyhodený za vysokánskym plotom. „Reku ideme ho uloviť. Od cintorína to bude hračka.“ Povedal mužný muž a vybral sa skúmať možnosti preskočenia plota. Lebo však DREZ V DREZDENE musí byť a fotka ako umývame riady s výhľadom na mesto je presne to, čo chceme.

Problém nastal, keď sme zistili, že preliezť plot od cintorína nie je len tak. Nešlo to. V tom blysla v našich mysliach úžasná myšlienka. Ulovíme ho ako rybu za pomoci sťahovacieho pavúka z auta. Čo dodať. Mužný muž to zvládol a ženská žena ho z diaľky obdivovala a fotila. 😀


Ozaj my sme našli vyhodenú aj kuchynskú dosku pri dome… takú akurát, kam pasoval náš nový drez. Bol to osud!

Neostávalo nič iné len ísť na námestie. Tentokrát sme to trochu neodhadli a ani nevieme ako, ocitli sme sa na pešej zóne s autom… 😀 prepieklo sa nám to. Ľudia odskakovali a my sme nevedeli či sa máme smiať alebo plakať…

 Vybehli sme z auta a hore schodmi k miestu, ktoré sme dopredu obhliadli a začali aranžovať… ľudia sa smiali, a pýtali sa , čo predávame.. že špinavé riady asi nie… 😀 poniektorí si mysleli, že robíme reklamu na JAR. 😀

V ten deň tak pršalo, že zvyšok dňa sme venovali vypisovaniu pohľadníc, ktoré sme sľúbili, že rozpošleme… dovtedy sme ani za svet nevedeli nájsť miesto, kde by sa dali vytlačiť… a tu sme našli nálepky, ktoré sa dajú nalepiť na zadnú stranu fotky tak, aby vznikla pohľadnica. Krásny vynález! 🙂

Na východnej strane Berlínskeho múru

Nemecko. Čistá krajina, ľudia poväčšine vážni a blonďaví… zapasovali sme medzi nich nie len mojimi svetlými vlasmi, ale aj obytným autom. 😀 Ono to je asi národ obyťákov alebo čo. Alebo sme si ich len veľmi všímali. 😀

Oni síce mali veľké obyťáky a my len dodávku, ale keď nás videli na parkovisku s varičom a bicyklami, poväčšine sa usmievali… Dokonca v jednom takom varičskom momente pri obchoďáku ku nám pribehla teta a niečo hovorila po nemecky. My sme len zúfalo ukazovali, že nerozumieme ani slovo a v tom nám podala dva jogurty a usmiala sa na nás. 🙂 Zmohli sme sa na celé jedno nemecké slovo čo vieme: DANKE. 😀

Len čo sme zaparkovali v Berlíne a dúfali, že na bezplatnom parkovisku, zastavil sa pri nás chlapík na bicykli.

„ Ahojte, ak by ste náhodou potrebovali elektrinu, nabiť veci, sprchu, oprať, poradiť s niečím, bývam hneď za rohom. Stačí povedať.“

„Ďakujeme veľmi, hlavne potrebujeme vedieť ,či tu môžeme parkovať zadarmo…ale asi akurát máme všetko nabité a oprané.“

Lebo zrovna sme mali všetko v pohode. 🙂 Ale riadne nás potešil takýto prívetivý prístup úplne náhodného okoloidúceho a potvrdenie, že parkujeme dobre. 🙂

Berlín sme obehli krížom krážom pešo. Ale už nám nejako dochádzala energia. Na striedačku. Šetrenie na strave aj MHD nás dohnala k ráznemu rozhodnutiu. Musíme si dať Kebab a kofeín! Lebo inak nedôjdeme ďalej ani meter. Bogyho som bezvládneho posadila na plastovú stoličku ošarpaného pouličného stánku a natlačila doňho Kebab s kolou. 😀 Táto operácia prebeha úspešne a my sme mohli kráčať ďalej. ..

Do finále o miesto fotenia postúpil Berlínsky múr, Brandenburská brána a televízna veža. Že prečo nakoniec múr? Bolo to najľahšie s parkovaním, nosením nábytku a samozrejme aj myšlienka bola naj.

Nabehli sme tam o pol šiestej ráno a preto máme aj zopár nočných fotiek a aj za svetla. Bolo sobotné skoré ráno a všetci sa vracali z piatkovej párty domov. Boli sme atrakcia. 😀 Aj sme sa fotili s nejakými veselými Berlínčanmi na našom gauči, ale len ich mobilom a nám sa už fotky nedostali. 🙁 Zato máme zachyteného smetiara, ktorý možno tiež chcel byť na fotke… 😀

 

DCIM102GOPRO

Za Berlínom sme mali naplánovanú sprchu pomocou našej solárnej (To je taký čierny vak na 40 litrov vody s koncovkou sprchy. My sme ju vyložili na strechu a sprchový kút bol na svete :D) . Našli sme dokonalé miesto. Uprostred ničoho, ďaleko od cesty, známky života nikde. Nie je väčšej voľnosti ako sa nahí sušiť pri aute. 😀

 Tiež tam vzniklo video z varenia tuniakových cestovín a fotka z tohto honosného obeda na stole od koša, ktorý sme následne využili v prahe:D…

 

 

 

 

Brusel a žehlenie peňazí

Brusel ako hlavné mesto Európy a my reku, že ho nemáme až tak ďaleko…

Rozdiel medzi Francúzskom a Belgickom je rázny. Zatiaľ čo si Bogy zvykol na správanie sa v premávke u južanov (rozumej: na červenú ešte stíhaš prejsť, trúb aj keď nevieš prečo a nedívaj sa dozadu)… za hranicami s Belgickom nás zrazu zasiahli blesky od foťáku.

„Hádam ešte nie sme takí populárni, že by nás paparazzi fotili. :D“

Preletelo nám hlavou a hneď sme pochopili, že sme prešli na oranžovú a dopravné predpisy sa už dodržiavať musia…

Ďalšie zmeny od hraníc sme pocítili v platených záchodoch a ľuďoch hovoriacich aj po anglicky. Je to celkom úľava, keď sa človek vie dohovoriť…

Z Bruselu si najviac pamätáme inváziu mravcov 2. 😀 Ale tentokrát sme ju zvládli úspešnejšie.

„Ty kokos, vidíš tie mravce? Na streche ich je asi milión!“

Zakričala Barbora a ako veľká bojovníčka vytiahla metlu a sprej. Už sme zohratá dvojka a do 10 miníút nebolo po mravcoch ani stopy…:D

Prihodila sa nám aj super vec. Respektíve týpek, ktorého sme už viackrát spomínali. Thierry Monasse, je profesionálny fotograf. Taký ten, čo fotí do novín. Našli sme ho pomocou couchsurfingu a bol pre nás niečo ako Vianoce v septembri. 😀 Hneď pri dverách nás privítal po slovensky. 🙂 Jeho mama totiž pracovala na ambasáde na Slovensku…

Dokonca aj cestoval po Slovensku so svojím kamošom, pretože dokumentovali Road 66, ktorá vedie aj naším územím. (To som vôbec netušila :D)

link na knihu

V jeho byte sme dumali, čo by sme mohli za fotku spraviť. Mal kadejaké super vecičky ako slúchadlo, historický rozprašovač, a samozrejme peniaze všetkých možných mien sveta.

Ako najvhodnejšiu lokalitu Bruselu sme vybrali Atómium.

“Ja viem, ja viem! Atómium reprezentuje niečo so železom! Iron v angličtine je aj žehlička aj železo. Musíme žehliť peniaze, keďže žehlenie v Nice nevyšlo. :D”

Železo=Iron(FE) (angl)

Iron(angl)=žehlička

Kto by ale tušil, že zrovna v ten deň bude pri Atómiu nejaký festival a my sa k nemu vôbec nedostaneme z dobrej strany. Obiehali sme tie jednosmerky hádam pol hodiny a nakoniec sme skúsili opačnú stranu s plateným parkoviskom a nebolo to až také zlé.

“Požičali by ste nám časopis na fotku prosím? A aj značku? nemáme kde natiahnuť šnúru na peniaze 😀 “

Spýtali sme sa tentokrát už anglicky hovoriacich policajtov a oni nám ešte aj v pozadí zapózovali.

Aj to, že nás nefotil náhodný okoloidúci, ale profesionál bolo hneď poznať. Nemuseli sme vysvetľovať kde, ako, čo… Proste krása. 🙂

V ten deň sme sa u Thierryho osprchovali, kým nám nakopíroval fotky a veľmi nás prekvapil, keď nám ponúkol, že nám môže požičať foťák. Takú radosť nám spravil… Teda musím priznať, že sme mali morálnu dilemu. Lebo však, čo ak nám ho zasa niekto ukradne… alebo ho nechtiac pokazíme…

„ Jasné, že sa mu môže niečo stať. To je moje riziko, keď Vám ho požičiavam…Ak sa niečo stane, nevadí, ale budem rád, ak sa mi dostane naspäť v poriadku.“

Povedal nám Thierry a my sme už neváhali. Boli sme takí vďační, že sme mu dali plyšáka aj cestovateľské tričko. Vravel že sa chystá do Južnej Ameriky a nevie španielsky, tak sa mu určite zíde. 🙂

A tak sme sa vybrali na cestu do Berlína, spokojní s novými fotkami a požičaným foťákom na kvalitnejšie fotky. Keby nebolo jeho foťáku, nočné fotky Prahy by sa nám nikdy nepodarili. 🙂

Ako v rozprávke sa všetko na dobré obrátilo. 🙂

V Paríži o 5 minút 12

Po zážitkoch z Marseille a žalúdkom naruby sme sa s podporou Vás všetkých vydali na dĺĺĺĺhúúú cestu do Paríža. Každopádne zmohli sme sa ešte na krátku zastávku v Avignone, kde levanduľové polia už síce boli odkvitnuté, no zato v meste v obchodoch bolo fialové asi všetko. Fakt všade. Podľa mňa obyvatelia nemôžu ani tušiť ako vyzerá moľa. Ono tých zastávok bolo ešte zopár, ale nič výnimočné. Väčšinou to bolo len kvôli únave na nejakom random parkovisku v random čase cestou.

Viete ako sa dá skrátiť čas na francúzskych diaľniciach? (V rádiu sa vyžívajú v tom, že môžu namiesto púšťania hudby diskutovať) My sme začali čítať knihu. Teda presnejšie Barča čítala nahlas. Môžem odporučiť, parádne to bolo takto 🙂 Inak díky Evička 😉 už aby bol druhý diel :D. Bol to vlastne taký interaktívny audiobook. Vedel zhrnúť kapitolu vlastnými slovami aj odpovedať na otázky. Cestou sme prečítali dve knihy a stálo to za to! 🙂

Postupne sme sa blížili Parížu no naše nadšenie bolo ešte stále na úrovni záhradného trpaslíka. Rozhodli sme sa dodať si motiváciu zopár recenziami a blogmi. Zlý nápad! 😀 aspoň teda z niektorých slovenských som mal pocit, že tí ľudia opisujú nejakú traumu ktorú im snáď Paríž uštedril. A pritom to tam také zlé ani vôbec nebolo, ale nepredbiehajme. České blogy boli viac konštruktívne a dozvedeli sme sa z nich napríklad aj o možnostiach free parkovania či bielych dodávkach. K tým sa ešte dostanem, ale to až o chvíľu. Nechceli sme nič nechávať na náhodu a usúdili sme, že by sme zvládli aspoň jednu noc v autokempe zmienenom v jednom z blogov. Potom uvidíme. Pre istotu, lebo nejak sme mali pocit, že ďalšia krádež by sa nám už nepáčila vôbec. Aj keď popravde, už nám moc nemali čo zobrať… Dokonca sme uvažovali o stratégií: “TOTO AUTO UŽ BOLO VYKRADNUTÉ, SKÚS ŠŤASTIE INDE.”

Že ako taká stratégia funguje? Chceli sme nechať otvorené rozhádzané auto, presne ako sme ho našli predtým, zakaždým, keď sa vzdialime od auta… Nakoniec sme predsa len zvolili cestu ku kempu plnú trúbiacich kolón.

Kemp. Viete si predstaviť čo pre nás znamenal kemp? To bol raj na zemi. To sa asi ani nedá opísať slovami ako sme sa tešili z teplej sprchy, splachovacieho záchodu a veľkého parkovacieho miesta s kohútikom s pitnou vodou. Teraz z odstupom času to znie tak banálne, ale vtedy sme si ako oslavný obed spravili opražený lunch meat so zemiakovou kašou z prášku a mali sme pocit honosného luxusu, ktorému by sa žiadny 5 hviezdičkový hotel nevyrovnal. 🙂

 

Inak na blogoch sme čítali aj niečo o bielych dodávkach. Moc sa nám nechcelo veriť, že by to bola pravda a prostitútky mali naozaj svoje pojazdné “kancelárie” v bielych dodávkach, ale fakt! 😀 dokonca mali zavesené šatky z okna ak boli voľné. Nebolo ich málo. Niektoré české obyťáky písali o tom, ako im potencionálni zákazníci klopali na okno… 😀 nám sa to počas parkovania v parku našťastie nestalo … 😀

Paríž sme obehli na bicykloch. Púť to bola náročná lebo hneď na ceste z kempu som dostal defekt. Na zadnom kolese. (bola to slušná rana, skoro odplašila prostitútku stojacu pri ceste) Jediné čo je menej pohodlné ako tenké a tvrdé kolesá galusky sú sfúknuté kolesá galusky. Navzdory tomu sme sa však rozhodli, že nám táto nepríjemnosť náladu nepokazí a kým to plášť dovolí pôjdem na bicykli ďalej. Na môj údiv sme prešli celé mesto. Nebudem popierať, že na sfúknutom sa ide o čosi ťažšie, ale ako zlé býva aj na niečo dobré, posunulo to aspoň moju kondičku o level vyššie 😀

Na naše prekvapenie bolo mesto čisté a ak nejaká rodina žobrala na ulici, vyzerala skôr ako na pikniku. 😀 Vybrali sme miesto na fotku pred Eiffelovkou, problém bol ten, že síce nám jedna žena napísala, že s projektom nám pomôže, ale celý deň neodpisovala. O polnoci, keď sme sa konečne vrátili k autu a nikoho iného nezohnali, som ešte raz pozrela pre istotu na internet a bolo to tam. 😀

Marseille a na polícií sme sedeli zbytočne

Hurá! Ďalšia tabuľa označujúca mesto, tentokrát s nápisom Marseille za nami. Posledné mesto na našej púti pobrežím STREDOZEMNÉHO mora. Sme zhruba v polovici našej plánovanej trasy a myslíme, že je najvyšší čas zamieriť severne. To teplo už bolo fakt na nevydržanie. Náš vágen disponuje napríklad dvomi kúreniami, no ani jednou klimatizáciou…

To nešťastné teplo. Čas a náš postup napredovali úplne nelineárne. Človek by si povedal, že 45 minút na 14 kilometrov je hádam aj trochu nadnesený odhad. Nie je. Sygic bol v tomto realista…Trčali sme v zápche veľkomesta (ktorej by nepomohla snáď ani tona vlákniny) a hodiny sa začínali blížiť poludniu. Vonkajšia teplota vzduchu v tieni, násobená dvomi, sa rovná približnej teplote v aute. Už sme sa tešili ako zaparkujeme pri nákupnom centre, kde sme si vytipovali parkovisko. To sme ešte ale nevedeli čo nás čaká. Konečne sme zdolali aj posledný žeravý kilometer a pred nami sa objavilo nákupné centrum. Ale.. Žiadne parkovisko naokolo. To čo na mape vyzeralo ako parkovisko v skutočnosti parkovisko bolo. Dokonca aj na príslušnom pozemku. Chyták bol akurát v tom, že to nákupné centrum stálo celé nad ním.

Žiaden problém, ešte lepšie, bude tieň. Vo voľbe či pokračovať v grilovacej kolóne alebo v kolóne smerujúcej pod zem bolo jasné. Ako sme sa tak spolu s ostatnými tlačili dole, zrazu nám stála v ceste rampa limitujúca maximálnu výšku pre vjazd na 1,9 metra. Vedel som, že naše auto má určite pod dva, ale či má aj pod 1,9? Každopádne cesta spať by bola v danom okamihu vylúčená a nám zostávalo len do nekonečna a ešte ďalej. Barča teda vyskočila z auta aby pozrela či prejdem a ja som prešiel. Po pár metroch nastúpila späť a ja som sa pýtal či to bolo moc tesne. Dobrodružstvo začalo: ´´Trošku som zdvihla´´. Už presne neviem či za to mohla tá Saharská klíma, nervózni francúzki vodiči, ktorí radi opotrebovávajú svoje klaksóny aj pre menšie zámienky, alebo vytúžený tieň na dosah, ale boli sme rozhodnutí, že sa to tej garáže proste vtesnáme!

Priznám sa, nie som bezhlavý hrdina, ani šialený dobrodruh. Predsalen sa vo mne skrýva možno štipka, ako sa to povie? Zodpovednosti, áno. Preto som mal pre najhorší prípad prichystané esá v rukáve. Jedným bol fakt, že každá stavba by mala mať rezervu. Druhým, menej pohodlným, bolo spustiť z našich veľkých komfortných pneumatík. Zafungovalo to prvé a hoci u nás oboch už začínala prepukať drobná klaustrofóbia (išlo fakt na desatiny), boli sme úspešne zaparkovaní pod masou železobetónového konzumu. Náš pojazdný dom, ktorého výšku som následne vygúglil na 1.94 m, sa zmestil do 1.9 m garáže. Úspech! Ale už nikdy viac! 😀

 Cez couchsurfing sa nám ozval jeden chlapík s hustým obočím ktorý bol veľmi ochotný. Dal nám aj tip na lokalitu kde sa malo dať zadarmo parkovať, kde môžeme teoreticky prespať a nebolo to ďaleko do mesta. Dohodli sme sa, že sa večer stretneme. Dostať sa na miesto bolo trošku napínavé. Bolo to ako hazardná hra o späťáky. Pred zákrutami mimo hlavnej cesty by mali byť nejaké výstražné cedule ako napr: NEVYTOČÍŠ!, KONČÍŠ!, a pod.

 Týpek z couchsurfingu bol parádny. Spravil nám kávu, sadli sme na mini terasu a pomaly sme ho začali lámať na to, aby nám požičal veci :D…dokonca súhlasil aj s tým, že ráno o siedmej ho berieme do auta… a ešte nás aj zobral na prechádzku, aby nám ukázal mesto 🙂 Ako najlepšie miesto na fotku sme vybrali námestie so zrkadlovou strechou… veci proste poukladáme na zem a budeme fotiť ten odraz… 🙂

 Ráno sa nám vstávalo ťažko, ale odhodlanie sme mali. 🙂 Spali sme síce niečo pod 5 hodín, ale čo už. Pre dobré fotky sa trpí… 😀

Cestou sme kúpili bagety na fotku, skoro šuchli nárazník v zákrute, prešli na červenú a ešte aj vošli do zákazu. To že sme potom cestou na námestie išli v protismere a stáli na ďalšom zákaze bol už detail… veď chudáci slováci sa stratili :D. Pri vykladaní nábytku na nás síce pozerali ľudia krivo, a policajti obďaleč tiež, ale aspoň že sme sa usmievali. Pri vyloženom nábytku sme nechali stáť Barču a išli sme hľadať parkovanie obďaleč. Zdalo sa mi, že som trafil stĺpik a pohľad na Barču so zdeseným pohľadom a rukami na hlave ma o tom presvedšil… Stĺpik sa kotúľal preč a Barča sa ho snažila zastaviť… Na aute ale ani škrabanec. Musel byť od spodu odhnitý alebo čo. 😀

Fotenie prebiehalo super. Mali sme fotky ako sedíme, fotky ako všetko lieta bez gravitácie, no proste váľali sme sa po zemi, aby to bolo čo najviac presvedčivé… 😀

 Preto sme sa vlastne potrebovali okúpať na pláži… a zvyšok príbehu o krádeži pokiaľ sme boli na pláži a o super francúzskej polícií ste už čítali 🙂 .

A viete čo? Prišiel nám papier od poisťovne Union, že nám nevrátia ani euro… vraj notebook a mobil sa nerátaju do poistenia :D… a veci mali byť uložené v kufri nie pod predným sedadlom. To, že prestor pod predným sedadlom bolo najbezpečnejsie miesto celého auta a aj tak nám ho celé prehrabali asi nikoho nezaujíma. A že dodávka je vlastne jeden veľký kufor tiež. 😀 Takže sme na tej polícií vlastne sedeli zbytočne…

Čo z toho vyplýva? Že nepoisťujte sa v UNIONe :D… sú to peniaze do vzduchu… a my môžeme ďakovať Bohu, že sme cestou nepotrebovali zdravotnú pomoc. 🙂

(Ne)podvodníci zo Saint Tropez

Kde už bolo tam už bolo, boli raz dvaja blázni čo fotili šialené fotky na ktorých sa ľudia smiali a ktorí sa presúvali po Európe. Nuž o tom, ako bolo v Saint Tropez a ďalej, predtým ako ich okradli, ešte nikto nevie. Chcete?

Pred Saint Tropez sme parádne prespali na parkovisku pri pláži. Na druhý deň sme sa prebudili do kvalitného dažďa a nám sa brutálne uľavilo, že môžeme aspoň pol dňa spať bez toho, aby sme sa v aute cítili ako v mikrovlnke. Bolo to prvýkrát čo pršalo a my sme schladenie potrebovali ako soľ…

 Taký spokojní sme našli aj obchodné centrum obďaleč… od hladu sme hádam už nevideli a prvé čo sme ulovili v potravinách boli tuniaky, bageta a džús. Samozrejme už zase pieklo slnko na nevydržanie a jediné miesto v tieni bolo pod strieškou na odkladanie košíkov… máme podozrenie, že to ľudia ešte nevideli, ako sme si rozložili stoličky presne tam a pustili sa s chuťou do jedenia… aj sa báli ľsť odložiť košík ku nám, možno aby sme ich nezjedli… 😀

 V ten večer sme zistili, prečo francúzi jedia slimákov. Bolo ich toľko, že sme ich museli preskakovať… prisámvačku, že boli ako my… domček si nosili stále so sebou a presúvali sa iba keď už nesvietilo slnko… a ešte k tomu tak pomaly… 😀

Saint Tropez mi v hlave znelo ako mesto honosné a strašne kúl. Vlastne ani neviem prečo. Pritom to je také ňuňu malé celkom milé mestečko. Až na tie jachty. 🙂

Mesto to bolo naozaj strašne fajn, ale bolo proti mne (Barbore). 😀 … Najskôr som mala zažívacie problémy, potom načisto sračku. 😀 a verte mi, pri bývaní v aute bez vécka to môže byť sakra problém. 😀 aj taká romantická večerná prechádzka sa razom zmení na beh k autu po toaleťák:D … a či som pri tej prechádzke nestúpila do psieho hovna? (Inak, nechápem ako takí francúzi môžu mať toľko psích hovien na chodníkoch…)

A to nebolo všetko. Na druhý deň sme mali v pláne spraviť parádnu fotku pod vodou. Vedeli sme, že to je kúsok šibnutý nápad a narobíme sa ako kone, ale nábytok na vyhodenie sme mali a do mora to tiež nebolo ďaleko…

S vypätím všetkých síl sme dovliekli skrinku aj so stoličkou do vody, zastabilizovali ich kameňmi aby neplávali, spustili samospúšť na gopro a začali sa ponárať…hádajte čo sa stalo?

Keď sme už išli fotiť na ostro Gopro sa proste rozhodlo vybiť a my z toho nemáme ani jednu fotku. Dúfali sme, že aspoň prvý záber to stihlo odfotiť… ale nie:D… máme len skúšobnú, keď sme chceli zistiť, či je pod vodou vidno…

Preto sme sa rozhodli, že sa odfotíme aspoň mobilom nad vodou, keď už sme to niesli dole tým kopcom od auta… akože opustený ostrov 😀

Viete si predstaviť aké boli tie veci ťažké keď nasiakli vodou? 😀 vyniesť ich hore kopcom bol boj. Dali sme ich ku košu a presunuli sa do Marseille 🙂

A už sme doma! :)

A tak po dlhšej odmlke zdravíme z rodnej pôdy, zo Slovenska. 🙂

Uisťujeme Vás, že všetko o tom, ako to doteraz prebiehalo, sa dozviete ešte v nasledujúcich príspevkoch. Síce oneskorene, ale predsa. S elektronikou, kde sa dá písať všetkými desiatimi prstami, to ide predsa len lepšie. A my sľubujeme, že na nič nezabudneme :).

Musíme, aj keby čo bolo, spísať, ako sme ukecávali policajtov v Paríži, ako nám v Bruseli požičali foťák a ako sme v Dresdene lovili drez :D… to sú všetko veci, ktoré sa len tak nezabúdajú a vy o nich predsa musíte počuť/čítať!

Od Francúzska sme už zahájili rýchle presuny, a tak sme viac chodili, fotili a šoférovali ako spali. S mega únavou si z cesty domov prinášame aj super zlozvyk obzrieť každý jeden kontajner po okolí… lapanie po značke pitnej vody a hľadanie vhodného parkoviska na spanie. 😀

 Naozaj, keď sme zastavili v Považskej na Rozkvete, tak sme vyhodnotili, že spať môžeme aj v aute. A ešte aj pri košoch bola skriňa. A v Martine to isté :D. Len so slzami na krajíčku sme vypratávali náš domček po mesiaci a ťažko sa nám zvyká na normálnu širokú posteľ. Človek by nepovedal ako môže byť v aute útulne 🙂

Naším maskotom sa už na začiatku cesty stal slimák, lebo veď posúvali sme sa pomaly a s domčekom na chrbte… a jedného slimáka cestovateľa sme našli na svetle cestou domov. Pripájame aj fotku. Nechápeme, ako sa mu to podarilo. 😀

Prvé ráno doma sa nieslo v znamení strašnej radosti zo splachovacieho záchodu, rýchlovarnej kanvice a rožkov. Človek si neuvedomí ten luxus bežnej domácnosti, pokiaľ nemusí ráno variť kávu na variči pri aute… 😀

 Náš posledný obed varený na plynovom variči boli cestoviny s tuniakom niekde v nemeckom poli :D. Ha máme aj video s receptárom 😀

 

No a na záver sa Vám všetkým chceme poďakovať za podporu, za sledovanie na facebooku a čítanie tohto blogu. Prežívate to s nami a my sa z toho riadne tešíme. 🙂

Samozrejme cítime veľkú vďaku aj ku Sygicu, pretože bol naša pravá ruka. (má zaznačené fakt všetko, takže sme ľahko vedeli nájsť aj parkovanie, aj pamiatky aj potraviny :D, už naň nedáme dopustiť 🙂 )

My sa teraz púšťame do písania zvyšných blogov, upravovania fotiek a videí, ktoré nám ostali a tiež prípravy knihy, výstavy… a vlastne celého plánu čo bude… 😀

Ďakujeme! 🙂